Denník

  • Rubriky
    Rubriky Zobrazí zoznam kategórií z tohto blogu.
  • Tagy
    Tagy Zobrazí zoznam tagov, ktoré boli použité v blogu.

Pridané od dňa v Príbehy na zamyslenie o láske

Bolo to dávno. V jednej dedinke žili manželia. Ich láska po svadbe stále rástla. Boli veľmi chudobní a každý vedel, že ten druhý nosí vo svojom srdci nesplnenú túžbu. On nosil vo vrecku zlaté hodinky, čo zdedil po otcovi, a sníval, že si k ním kúpi zlatú retiazku. Ona mala krásne dlhé hebké zlatisté vlasy a snívala o perleťovom hrebienku, že si ho vloží do vlasov ako kráľovskú ozdobu.
Roky utekali, ale vo svojom vnútri si ticho pestovali svoje nesplnené sny. Už dávno sa však o nich spolu nerozprávali.
A tak sa priblížilo desiate výročie ich svadby. Usmiata manželka pristúpila k svojmu manželovi bez svojich krásnych dlhých vlasov, ostrihaná skoro dohola.
"Miláčik, čo si to urobila?" pýtal sa začudovaný.
Žena otvorila ruku a na dlani jej žiarila zlatá retiazka.
"Predala som vlasy, aby som ti mala za čo kúpiť zlatú retiazku."
"Ach, ty môj poklad, čo si to len urobila?" povedal muž. Otvoril dlaň, v ktorej žiaril vzácny perleťový hrebienok. "A ja som predal hodinky, aby som ti mohol kúpiť ten hrebienok."
Objali sa. Nepotrebovali už nič. Jeden pre druhého boli tým najväčším bohatstvom.

 

         "Na srdce si ma pritlač jak prsteň, sťa pečať na svoje rameno!
         Lebo láska je mocná ako smrť .
         Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia.

         A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhlo ním." (Pies 8, 6-7)

V živote jestvuje len jedno šťastie: Milovať a byť milovaný!                                                                                                          

Počet zobrazení: 1393

Pridané od dňa v Príbehy na zamyslenie o láske

Jeden otec zanechal svojim dvom synom ako dedičstvo pšeničné pole. Synovia sa bratsky rozdelili a ďalej obrábali svoje pole. Jeden brat žil sám, druhý mal hŕbu detí. Raz, bolo to počas žatvy, sa bohatý brat v noci prehadzoval na posteli a povedal si: “Načo sú mi všetky tieto snopy? Môj brat má veľa detí. Pre svoju rodinu potrebuje veľa obilia.”Vstal, zašiel na svoj podiel a preniesol veľkú kopu snopov na podiel svojho brata.Jeho brat však rozmýšľal rovnako: “Môj brat nemá ani ženu, ani deti. Jedinú radosť mu robí jeho bohatstvo. Tak mu ho rozmnožím.”Vstal, zašiel na svoj podiel a preniesol veľkú kopu snopov na podiel svojho brata.Keď prišli ráno na svoje pole, čudovali sa, že im zo snopov neubudlo.Nasledujúcu noc urobili to isté. Každý prenášal svoje snopy na pole toho druhého. A každé ráno sa presviedčali, že im obilia neubúda.Až raz v noci sa bratia s plným náručím snopov stretli na medzi, ktorá oddeľovala ich polia. Keď si uvedomili, čo sa stalo, rozosmiali sa a objali.V tom bolo počuť z neba hlas: “Toto je miesto, kde sa prejavila bratská láska. Zaslúži si, aby sa na ňom postavil môj chrám.”Kráľ Šalamún si na stavbu chrámu vyvolil práve toto miesto.

Našiel by kráľ Šalamún miesto na stavbu chrámu aj dnes?

Počet zobrazení: 1259

Pridané od dňa v Príbehy na zamyslenie o láske

Povedz, dá sa to? Hovor si, čo chceš, ale je veľmi nepravdepodobné, že dokážeš zabudnúť, že ťa priateľ zradil alebo učiteľ pred ostatnými ponížil... Odpustiť neznamená vymazať všetky spomienky a usmievať sa na človeka, ktorý sa voči tebe previnil, akoby sa nič nestalo. Odpustiť znamená vzdať sa práva na odplatu.

Keď spisovateľka Amy Tanová spomína na svoje nepokojné detstvo a mladosť, hovorí, že v jej vnútri sa všetko vzbúrilo. Opisuje hádky, ktoré mala s mamou, keď mala 16 rokov. Jedného dňa tieto "búrky" vyvrcholili. Plná hnevu prišla za mamou a vyhlásila: "Nenávidím ťa, mama. Bola by som rada, keby som zomrela."
Jej matka sa postavila, zdvihla bradu a s úškľabkom na tvári odpovedala: "Dobre. Vzdávam sa ťa. Odteraz nie som tvoja matka! Choď si, kam chceš!"
Aj Amina mama prežívala vo svojom vnútri ťažký zápas. Vo svojej kríze mala dokonca v úmysle spáchať samovraždu, ale nepodarilo sa jej to. Nechcela viac rozmýšľať o predošlých dňoch. Svoju dcéru neustále kritizovala, ponižovala a trápila. Amy prisahala, že jej to nikdy neodpustí a nikdy nezabudne.
Po mnohých rokoch, keď mala Amy 46 rokov a písala svoju ďalšiu novelu, zrazu v jej pracovni zazvonil telefón. Na jej veľké prekvapenie to bola mama. Už niekoľko rokov trpela Alzheimerovou chorobou a takmer stratila pamäť.
"Amy," povedala jej, "niečo sa deje. Prestáva mi to myslieť. Asi sa zbláznim."
Amy zostala zarazená. Za tie roky sa s mamou nikdy nerozprávala. "Neboj sa, určite to nie je také zlé," odpovedala jej.
"Je to naozaj tak," trvala na svojom mama. "Na mnohé veci si nemôžem spomenúť. Nedokážem si spomenúť, čo som robila včera. Nedokážem si spomenúť ani na to, čo sa stalo kedysi dávno, čo som ti urobila..." Hovorila horúčkovito, ako zúfalý človek. Ako človek, ktorý akoby sa topil a na chvíľu sa vynoril nad hladinu s pevným odhodlaním žiť.
"Viem, že som urobila niečo, čím som ťa ranila."
"Neurobila si," povedala Amy, "netráp sa."
"Robila som hrozné veci. Teraz si však neviem spomenúť, čo... Chcem ti len povedať... dúfam, že dokážeš zabudnúť, ako som zabudla ja."
Amy sa snažila usmiať sa, aby mame hlasom neprezradila, aká je dojatá. "Naozaj, netráp sa."
"Dobre, chcela som len, aby si to vedela."
Amy ďalej rozpráva: "Keď som zavesila, rozplakala som sa - od šťastia aj od žiaľu. Opäť som mala 16, ale v mojom vnútri nebolo ani stopy po "búrke". Mama zomrela o šesť mesiacov. Odkázala mi slová, ktoré boli pre mňa tým najlepším liekom. Obe sme v srdci tušili, na čo by sme mali spomínať a na čo zabudnúť."
Keď Amy odpustila, cítila sa slobodná. Neznamená to, že zabudla na trpké chvíle, ktoré v detstve prežila, ale zbavila sa tŕňa, ktorý ju pichal pri srdci. Vzdala sa práva na odplatu a vďaka tomu otvorila nový, čistý list svojho života.


Odpustiť znamená vzdať sa svojho práva odplatiť zlým za zlé.
Archibald Hart 

Počet zobrazení: 1276

Pridané od dňa v Príbehy na zamyslenie o viere

Na páke jednej starej pumpy, ktorá sa nachádzala na veľmi dlhej a len zriedka používanej ceste naprieč púšťou Nevada, bol drôtikom prichytený takýto odkaz:

Táto pumpa je tu od roku 1932, keď bola studňa navŕtaná. Namontoval som na sací piest nové tesnenie, ktoré spočiatku tesnilo výborne. No po čase sa vysušilo. Ak chcete, aby pumpa začala ťahať, musíte jej trocha pomôcť a naliať do nej fľašu vody.
Pod bielym kameňom oproti je pred slnkom ukrytá fľaša vody, zatvorená korkovou zátkou. Je v nej dosť vody na to, aby sa pumpa chytila a začala opäť ťahať vodu. Nesmiete sa z nej však najprv napiť, pretože vám voda nevystačí. Nalejte asi jednu štvrtinu a chvíľu počkajte, aby sa tesnenie zvlhčilo a nasiaklo vodou. Potom do nej naraz vylejte zvyšok a pumpujte, čo vám sily stačia. Voda o chvíľu potečie a vy sa budete môcť poriadne napiť. Táto studňa ešte nikdy nevyschla. Verte mi.
Keď sa dobre napijete, naplňte opäť fľašu a položte ju tam, odkiaľ ste ju vzali, aby sa mohli napiť aj ďalší pútnici.
P.S. Nenapite sa najprv, prosím vás. Zalejte vodou pumpu a potom sa napijete, koľko vám bude hrdlo ráčiť.

"Malá viera prinesie tvoju dušu do neba, ale veľká viera prinesie nebo do tvojej duše."

Počet zobrazení: 2001

Pridané od dňa v Príbehy na zamyslenie o múdrosti

Odlačky pier

Jedna nemenovaná, obyčajná, základná škola v Amerike, mala malý problém, ktorý nevedela vyriešiť. Deň čo deň sa na dievčenskom záchode odohrával rituál dospievajúcich dievčat. Väčšina dievčat, ktoré už vlastnilo rúž, sa po namaľovaní nezvyčajne podpísalo na zrkadlo, svojím originálnym odtlačkom pier. Rýchlo sa tento zvyk medzi dievčatami rozširoval a odlačkov od rúžov bolo ďňom za dňom čoraz viac. 

 Každý večer pán upratovač musel tieto odlačky odstrániť a vyčistiť zrkadlo. Nebolo to vôbec ľahké, vždy pritom z upratovania strávil najviac času.

Jedného dňa sa však pán riaditeľ konečne rozhodol niečo s týmto problémom spraviť. Zvolal všetky dievčatá z celej školy a odviedol ich na dievčenské záchody. Tam ich už čakal pán upratovač, ktorého im riaditeľ ihneď predstavil a vysvetlil im koľko úsilia stojí za umyťím jedného zrkadla plného červených odtlačkov. 

Čo však nikto nečakal, bolo že pán upratovač nepovedal ani slovo, len ticho vytiahol dlhý mop a otvoril záchodovú kabínku. Následne namočil mop do záchodovej misi a pred všetkými s ním začal umývať zrkladlo. 

A od toho dňa sa už nikdy viac neobjavil ani len jeden odlačok pier na zrkadle dievčensých záchodov. 

"Sú dva typy učiteľov, tí čo vysvetľujú či učia a potom tí čo skutočne vdeľavajú."

-LK

 

 

 

 

 

Označené tagom v: Dievčatá Poučenie Rúže Škola
Počet zobrazení: 2140